Prešov – Ako účastníčka ocenenia Učiteľská osobnosť za rok 2020 zažila prijatie u prezidentky. Má mnoho výnimočných kolegov, no školstvo podľa nej v spoločnosti nie je veľmi v kurze. Uplatnenie sa mladých Slovákov v zahraničí považuje za úspech, hoci ako mama by sa odchodu detí do zahraničia trochu bála. Vzácny čas na rozhovor Prešovským novinkám poskytla učiteľka žiakov prvého stupňa v Evanjelickej spojenej škole v Prešove Ľubica Demčáková.
Z ktorej časti Slovenska pochádzate?
Pochádzam zo Zemplína, z malej obce Komárany neďaleko Vranova nad Topľou.
Je niekto a niečo, na čo zo základnej školy spomínate najradšej vy?
Určite áno. Práve v rodnej obci sme mali málotriednu školu, ktorá dnes už neexistuje. Boli to veľmi krásne chvíle a tam niekde vznikla moja túžba byť raz učiteľkou. Takisto na strednej pedagogickej škole, ktorú som absolvovala v Prešove a na vysokej boli top učitelia, ktorí vo mne niečo zanechali.
Mohlo by vás zaujímať: Prešovčan Michal Kačmár: Kováč, ktorého kôň z podkov sa stal symbolom mesta
Na čo ste sa v škole tešili najviac?
U mňa to bol paradoxne najneobľúbenejší predmet mojich žiakov slovenský jazyk. Veľmi rada som čítala. Rada som písala diktáty, v ktorých som bola dobrá, čo ma poháňalo dopredu. Rada som teda mala skôr humanitné predmety. A potom výchovy: telesná, hudobná, výtvarná.
Bolo niečo, z čoho ste mali nadmerný stres? Na čo ste sa netešili?
Samozrejme, to má každý. U mňa to bola matematika. Toto o mne moji žiaci vôbec nevedia (smiech). Dnes paradoxne tvorím aj metodické príručky na matematiku pre prvostupniarov. Možno preto, že to bolo u mňa neobľúbené, riešim, ako to deťom podať a vysvetliť, aby bola matematika obľúbená.
Kto boli a sú pre vás najväčšie autority vo vzdelávaní a výchove detí? Od koho sa rada učíte?
Asi by som to nevedela konkretizovať. Na prvom mieste bola u mňa skôr ľudskosť. Ak to bol človek, ktorý vedel ukázať, že aj on má niekedy chyby alebo nemá svoj deň a naopak vedel dať najavo radosť a emócie, hoci niekedy neboli príjemné.
Aké pracovné výsledky by v dnešnej slovenskej škole mali legendy pedagogiky ako Komenský, Makarenko a ďalší?
Ako by reagoval Komenský na Slovensku…? Bol by prekvapený, ale na mnohých školách by bol aj rád. I keď v dnešnej dobe je v spoločnosti prepierané, že škola je taká a onaká, osobne poznám veľmi veľa učiteľov, ktorí sú inšpiráciou pre nás ostatných. Nemajú problém sa zdieľať, sú ochotní pomáhať druhým a učia, ako chcel Komenský, aby bola škola hrou, no nie v kontexte vtedajšej doby.
Mohlo by vás zaujímať: Psychologička Martina Šlosárik Žilková: „Najväčší problém vo vzťahoch? Nedostatok komunikácie a nevyjadrené potreby“
Škola napreduje, učitelia sa snažia. Spoločnosť to možno vidí inak, ale ozaj by som povedala, že Komenský by sa možno rád pozrel, kam jeho myšlienky postupujú. Zásady primeranosti, aktivity, uvedomelosti, názornosti – to všetko je naďalej v trende. Samozrejme, prispôsobené modernej dobe.
Hodnotíte vzdelávanie podľa smerov ako je Montessori a ďalšie pozitívne?
Určite. Na Slovensku sa tiež využíva Daltonský plán, Freinetovská, Waldorfská škola… Materské a základné školy Montessori existujú aj v Prešove. Táto pedagogika je skvelá, Montessori bola vynikajúca pedagogička, mala to perfektne premyslené. Sama som prešla vzdelávaniami v rámci Montessori pedagogiky. Kolegyňa na škole využíva jej prvky vo svojej triede s obrovským úspechom. Samozrejme, každé dieťa je iné a rodič sa môže rozhodnúť – či z hľadiska finančných možností alebo podľa toho, že pozná dieťa najlepšie a vie, čo je pre neho dobré.
Pri prezentácii počas tzv. Jesennej školy ste priblížili prepracovaný postup, prostredníctvom ktorého žiakom odovzdávate vedomosti. Za tým musí byť veľa práce. Ako dlho vám trvá príprava na vyučovanie?
Je to jednoduchá otázka, ale nedá sa na ňu jednoducho odpovedať. Učím viac ako 20 rokov. Dalo by sa povedať, že môžem ísť „na pľac“ – do triedy a sypem to ako z rukáva. Opak je pravdou. Mení sa doba, deti, podmienky… Improvizácia je pekná, tiež ju mám rada, ale potrebujem vedieť, čo chcem na hodine robiť, akými metódami a cestami sa tam dopracovať a mať prichystané pomôcky. Vyučovací proces má byť o žiakoch, nie o mne. Snažím sa byť pre deti láskavou autoritou. Deti potrebujú hranice a mantinely, a na druhej strane láskavosť. Šesťročný prvák potrebuje oporu, úsmev a usmernenie, no láskavé. Na druhej strane musím byť autoritou a pravidlá, ktoré si stanovím, musia byť dodržiavané.
Mohlo by vás zaujímať: Originálny príbeh Slováka na slávnej fotografii má malú trhlinu
Čo sa týka času prípravy, závisí od toho, akú triedu učím. Ak nevezmem do úvahy obdobie covidu, čo bolo mimoriadne, často sa stáva, že po príchode domov večer sedím pri počítači a chystám ďalší vyučovací deň. Potrebujem si naštudovať novú metodiku a materiály, prejsť zvukové nahrávky na výučbu cudzieho jazyka. Nemôžem prísť pred deti a počuť tú nahrávku prvýkrát alebo byť pred nimi vpredu iba o jednu lekciu.
Takisto musím mať premyslené, čo na hodine bude prebiehať. Čiže pripravovať sa musím stále – aby hodina bola o žiakoch, svieža a nebolo to len zošit – tabuľa – učebnica. V dnešnej internetovej dobe existuje mnoho materiálov, výučbových videí, plagátov a pracovných listov, ktoré vám však nikto nedá do ruky. Musíme ich sami vyhľadať, ak je to potrebné, upraviť ich podľa svojich potrieb, nakopírovať a byť pripravení. My učitelia sme tomu denno denne vystavovaní pred deťmi, a v podstate aj pred rodičmi.
Tu s Pracovným zošitom Škola v prírode. Foto: archív Ľ. Demčákovej
Cítite dnes väčší vplyv rodinných problémov na deti? Je napríklad viac rozvodov.
Určite áno. Povedala by som, že deti sú odrazom rodičov a žiaci odrazom pani učiteľky. A je to vidieť: či sú deti v rodine na prvom mieste alebo si rodič žije svoj život, kariérny či iný alebo sú v rodine ďalšie ťažkosti. Rodičia v dnešnej dobe učiteľom život asi neuľahčujú. Videli ste pred 30-timi rokmi, aby rodič nosil dieťaťu aktovku? Dnes je to bežné.
Nie je výnimkou nájsť ani rodiča, ktorý nosí aktovky dve. To predtým nebolo. Alebo elektronická komunikácia. Na prvom stupni to zažívame pravidelne, lebo elektronicky komunikujeme s rodičmi intenzívnejšie. Neviem, kde sa stratila slušnosť, „Dobrý deň“, „Prosím“ alebo „Boli by ste taký láskavý…“ Je to len „chcem“, „uvoľnite“, „pustite“, „príďte“, „ako môžem a kedy“.
Mohlo by vás zaujímať: Pozor na stromy pri elektrických vedeniach: VSD vyzývá na ich odstranenie
Je bežné, že rodič si chce s nami písať večer o pol desiatej a očakáva odpoveď. Aj my máme pracovnú dobu. Potrebujem vypnúť, prejsť sa mestom, navariť večeru, porozprávať sa s vlastnými deťmi. Rodič by možno mohol byť ústretovejší a vnímavejší. Nehovorím, že v mnohých prípadoch to tak nie je, ale stačí jedna nepríjemná skúsenosť, a učiteľa to zabolí.
Čo dieťa pre dnešný svet potrebuje najviac, čo by si malo ideálne osvojiť v škole, aby bolo na život lepšie pripravené?
Ak by som nejaký predmet mohla zaviesť hneď zajtra, od piateho či siedmeho ročníka by som zaviedla strojopis. Doba napreduje, prakticky všetci používame počítač, no do klávesnice ťukáme dvoma, štyrmi prstami. Dôležité sú samozrejme cudzie jazyky. Nielen ich ovládať, ale nehanbiť sa potom aj rozprávať. Zakončím to matematikou. Je vlastne všade okolo nás. Ovládať ju, mať ju rád a nebáť sa jej; podľa mňa je to základ do života.
Staršia generácia zvyčajne kritizuje nevychovanosť mladšej, klasický je naratív „A to vás takto učia v škole?!“ Myslíte si, že jedna generácia detí môže byť nejakým spôsobom menej vychovaná a charakterovo horšia ako iná?
Je to tak, počula som to z úst môjho dedka alebo babky. Generáciu, ktorá nám rastie momentálne, vo výraznej miere ovplyvnila pandémia. Nielen v zmysle, že žiaci nechodili do škôl a museli sa potrápiť s online vyučovaním. Zasiahlo to aj ich rodičov. Museli sme sa uzavrieť k počítačom a deti šli bokom.
Myslím, že nám ešte chvíľu potrvá, kým sa z toho dostaneme. Na prvom stupni to vidíme: deti majú logopedické ťažkosti, utiekajú sa k počítačovým hrám, mobilom… Staršia generácia vždy povie, že „My sme sa veľa hrali vonku a vy ste iba pri televízoroch“, dnes „Vy ste len pri počítačoch!“ Doba sa mení, technický vývoj ide neuveriteľne dopredu. Nehovoriac o tom, koľko času trávia na sociálnych sieťach rodičia.
Mohlo by vás zaujímať: VK Prešov končí v Niké extralige: Klub zrušil ženskú zložku pre finančné problémy
Nie je učiteľom ľúto, keď ich bývalí žiaci odchádzajú žiť a pracovať do zahraničia?
Dobrá otázka. Skôr to vedia učitelia, ktorí pracujú na stredných školách, kde sú aj pravidelné stretávky s učiteľmi. Na druhej strane nám nemusí byť ľúto, že máme kapacity, ktoré sú šikovné a vedia sa uchytiť vo svete. Podľa mňa je skvelé, ak sa niekto zo Slovenska dokáže presadiť v zahraničí, pretože to určite nie je jednoduché. Ocitnúť sa niekde sám bez zázemia a dať to. Trvá roky, kým si vytvorí komunitu a možno sám v sebe dôveru a pustí si niekoho bližšie k telu.
Či je učiteľ smutný? Ak nám odchádzajú dobré mozgy, povedala by som, že áno, no ak je to prínosom pre našu spoločnosť, ja by som sa práve potešila. Ale ako rodič…? Neviem, či by som tomu bola naklonená. No možno je to iba veľká neznáma a človek sa bojí toho, čo nepozná.
Má naše školstvo v porovnaní so zahraničím niečo lepšie?
Myslím, že máme kvalitné vzdelávanie učiteľov, ale samozrejme je čo zlepšovať. Takisto veľmi pekne prepracovaný systém, ktorý sa však neustále mení. Od školského roka2026/2027 sa má zaviesť reforma vzdelávania na Slovensku. V rámci tejto reformy bol schválený nový Štátny vzdelávací program, ktorý kladie dôraz na rozvoj praktických zručností, kritického myslenia a schopnosti riešiť problémy. Cieľom je pripraviť žiakov na výzvy 21. storočia a prispôsobiť vzdelávanie súčasným potrebám spoločnosti.
Prvý stupeň ZŠ bude pozostávať z prvého (1. – 3. ročník) a druhého cyklu (4. – 5. ročník), druhý stupeň ZŠ bude tvoriť tretí cyklus (6. – 9. ročník). Reforma tiež zahŕňa podporu pre učiteľov prostredníctvom špecializovaných kurzov a regionálnych centier podpory učiteľov, aby sa zabezpečil plynulý prechod na nový vzdelávací program.
Mohlo by vás zaujímať: Miroslava Gumanová: Angličtina je pre každého, stačí nájsť správny spôsob učenia
Máme školské kluby detí. Vo svete nie je úplnou samozrejmosťou, že šesť – sedemročné dieťa, ktoré má kam ísť, keď skončí vyučovanie. Máme školské jedálne. Keď k nám prichádzajú deti zo zahraničia, vravia, že tam to nie je také bežné. Žiaci majú svoj „lunch“, s ktorým prídu do vyhradenej miestnosti, kde ho zjedia. Náš systém školských jedální je perfektný. V Prešove máme tiež vynikajúco prepracované jedálne pre deti, ktoré majú znevýhodnenie a intolerancie. V tomto smere je Prešov v rámci Slovenska topka.
Aké zmeny v školstve by naopak pomohli vám ako pedagógovi?
Tých by bolo! (smiech). Čo by som uvítala? Možno viac dôvery zo strany spoločnosti. Je to krásna práca, učiteľkou som chcela byť vždy a svoje rozhodnutie neľutujem. V situácii, v akej som, by som nemenila: pracujem na dobrej škole, mám dobré vedenie a kolektív. Čo nám chýba? Status učiteľa v spoločnosti nemá váhu, akú by si zaslúžil. Pretože vzdelanie – aspoň u mňa – je na prvom mieste.
Mohlo by vás zaujímať: Za dverami, kde sa zachraňujú životy: Špičkové operačné sály a nenahraditeľná sterilizácia
Na každom stupni škôl od materských po vysoké sú ľudia, ktorí vedia byť inšpiratívni pre druhých, sú skromní a chcú sa zdieľať s ostatnými. V Komenskom inštitúte pôsobím ako mentor začínajúcej pani učiteľky. Môžem odovzdávať skúsenosti, usmerňovať ju, a spätná väzba je vzájomná.
Aj pre mňa je inšpirujúce, že začínajúci učiteľ má šťavu a iskru. Nehovorím, že ja nie (úsmev), ale pedagóg na začiatku profesijnej dráhy má v sebe niečo radostné, čisté a láskavé. Nechcem, aby to pôsobilo ako klišé, že všetci učitelia sme dokonalí. Ako v každej profesii, kdekoľvek otvoríme dvere, či je to u lekára, na úrade, v obchode nájdeme milého láskavého človeka alebo takého, ktorý nemá svoj deň. Prípadne nemá svoj deň nikdy.
Ako si spomínate na vaše ocenenie Učiteľ Slovenska?
Vtedy sa to volalo Učiteľ Slovenska, teraz Učiteľská osobnosť. Keď vám nečakane niekto zavolá, že vás z neviem koľkých prihlášok vybrali do úzkeho výberu… Pýtala som sa prečo, cítila som sa ako obyčajná učiteľka, ktorá učí v obyčajnom meste na východe Slovenska.
Nevidela som v tom nič výnimočne. No obohatilo ma už to, že som sa mohla stretnúť s ostatnými, zdieľať sa a počúvať o ich práci. Stále sme v kontakte, vieme si pomôcť, poslať si materiály, poradiť sa. Audiencia v prezidentskom paláci bola výnimočnou príležitosťou v mojej profesijnej dráhe, na to som skutočne „pyšná“. Je to také pohladenie.